JESŤ ALEBO NEJESŤ

Ten, kto má takpovediac „dobrého jedáka“, ani netuší, aké má šťastie, o koľko pokojnejšie sú jeho jedlá ako v rodinách „zlých jedákov“. Samozrejme, kto sa považuje za dobrého a kto za zlého, všakže... Je dobrý ten, kto v pokoji a bez slova zje osemchodové gurmánske menu a je šťastný? Alebo jednoducho ten, kto sa neťažuje pred každým sústom?

Ideálne je, keď dieťa rado papá. Určite ste už videli dieťa, ktoré sa dokáže na jedlo pred sebou pozerať s takým odporom, že to vezme chuť do jedla všetkým ostatným. To je síce zlé pre rodiča, ale pre neho to môže byť ešte horšie.

Dieťa rado papá, keď je hladné. Znie to tak jednoducho... A vtedy, keď má dané jedlo aj rado. Ale čo ak existujú len tri druhy jedál, ktoré si vôbec ochotne dá do úst? Ak sa nedá prejsť cez svätú trojicu rožok-rezeň-bolonské špagety?

Na to už mnohí mnohými spôsobmi konštatovali, že žiadne dieťa ešte nezomrelo, ak jedlo len toto. Samozrejme, je to pravda, ale nemyslíme si, že takáto strava dlhodobo prospieva jeho žalúdku a zdraviu. Navyše, v dnešnej dobe je v jedlách toľko zložiek, ktoré tam nemajú čo hľadať, že by si to zaslúžilo samostatný príspevok. Takže určite stojí za to, aby ste do detí dostali čo najviac vlákniny a vitamínov – alebo aspoň minimálne zdravé jedlá.

Veľmi dobrý trik, a dnes je už k dispozícii mnoho takýchto receptov, je skúsiť uvariť obľúbené jedlo s pridaním ovocia alebo zeleniny. Môžu to byť palacinky s nastrúhaným jablkom, banánom, alebo dokonca brownie s červenou repou a cuketou.

Ale na chvíľu sa vráťme k tomu, čo sme písali vyššie, že dieťa papá, keď je hladné. Na mnohých miestach je možné pozorovať, že deti jedia prakticky celý deň. Raňajky, potom desiata, potom trochu ovocia – a potom všetci mrmlú, keď na obed len rýpu v jedle. Jednoducho nie sú hladné.

Doteraz to najlepšie, čo sa osvedčilo aj u nás, bolo, že po raňajkách dostali na desiatu len ovocie. Presne toľko, aby neboli vlčie hladní na obed, ale už okolo obeda si priali nejaké poriadne jedlo. Vtedy je oveľa zriedkavejšie, že sa mračia, alebo opakujú mantru „nechutí mi, ani to neskúsim“. Popoludní je to to isté, ak si niekto celý deň niečo zobkáva, nebude večerať, aspoň nie s chuťou.

Ďalej, áno, všetko treba ochutnať. Netreba to zjesť, ak to nechutí, ale neznáme chute a jedlá treba ochutnať. Odkiaľ inak vie niekto, čo mu chutí, všakže. Nie raz sa stalo – napríklad naposledy u nás s tekvicovou krémovou polievkou – že si s veľkou námahou odobrali malú porciu a potom, hľa, zázrak, zistili, že je to vlastne božské. Odvtedy je to ich obľúbené. Nátlakom sme sa nikdy nikam nedostali a už vôbec neveríme, že na rozkaz („odtiaľto neodídeš, kým tanier nebude prázdny!“) sa dá s chuťou najesť.

Najlepšia rada, akú sme doteraz počuli a ktorú môžeme dať aj my, je, že ak je naše dieťa vyberavé („zlý jedák“...), položme si otázku: čo všetko sme urobili a robíme pre to, aby to tak nebolo? Ukazujeme taký príklad, ktorý vedie k tomu, aby jedlo s chuťou? Dávame si záležať na jedle, alebo aj my často len niečo zjeme v zhone? Jeme rôznorodo, alebo vždy to isté?

Netreba každú večeru premeniť na obrovský zážitok, to sa nedá očakávať, ale ak si deti zvyknú na dobrú náladu počas jedla, keď sa sústredíme len na nich a jeden na druhého, možno si radi sadnú k stolu. Nie je náhoda, že väčšina detí v škôlke a škole jedáva s väčšou chuťou ako doma, tam je to jeden veľký spoločný program (a mimochodom, nech každý pokojne prizná, koľko jedál v školskej jedálni bolo naozaj oveľa lepších ako tie domáce... čo je obrovská záhada, keď sa nad tým zamyslíme, ale napriek tomu to tak bolo)

Samozrejme, vieme, že sú takí, ktorí všetko, čo sme napísali, dodržiavajú, ale z nejakého dôvodu sa im aj tak nepodarí, aby si ich deti obľúbili jedlo. Tým môžeme len popriať vytrvalosť a odkázať, že to bude oveľa lepšie...