Priatelia

Koľko domov, toľko druhov priateľstiev. Sú starí priatelia, noví, dovolenkoví priatelia, najlepší priatelia, vzdialení-a-to-je-tak-dobre priatelia, priatelia-čo-sa-celé-dni-rozprávajú-o-ničom, priatelia-mamičky, školskí priatelia. A samozrejme, medzi skupinami existujú prechody, niekedy aj viaceré. Zaujímavé je, ako sa naše vzťahy menia z roka na rok, ako sa z vzdialeného známeho stane najlepší priateľ a ako sa z najlepšieho stane vzdialený známy?

V detstve mal každý najlepšieho kamaráta/kamarátku, s ktorým boli takmer zrastení, všetko si navzájom zdieľali, vedeli o sebe viac než vlastná rodina. Ako rástli, boli spolu stále viac, spoločne fantazírovali o tom – to platilo najmä pre dievčatá… – aké to bude, keď spoznajú „toho pravého“, aké to bude, keď budú mať rodinu, keď budú konečne dospelí a budú „všetko smieť“ (tie zlaté detské sny, všakže…).

Potom prišiel čas, keď dospeli, spoločne sa tešili pred prvými rande, po rande plánovali mená budúcich detí, spoločne plakali, keď sa ukázalo, že sa po týždni asi neoplatilo snívať o svadbe, lebo nikdy nebude (aspoň s aktuálnou veľkou láskou).

Všetko to prežili spoločne, tak ako aj to, keď skutočne prišiel ten veľký On a skutočne prišla svadba. Potom sa niečo stalo a všimli si, že sa už nerozprávajú každý deň a už nevedia o živote toho druhého toľko ako predtým. Alebo si to možno ani nevšimli, len plynuli mesiace, odkladali stretnutie, lebo vždy niečo prišlo. Nakoniec, keď sa stretli, prekvapene si všimli, že z ich života ubehli roky bez toho, aby im ten druhý – aspoň na viac než pár minút – skutočne chýbal.

Vo všeobecnosti je narodenie detí jedným z takýchto zlomových bodov v priateľstve. Najprv ešte navštívi ten, kto ešte nemá dieťa, toho, kto ho práve dostal, prinesie super darčeky, pozerajú sa na krásne malé novorodeniatko a pritom sa občas tajne navzájom závidia. Čerstvý rodič závidí slobodu toho druhého, ten slobodnejší závidí všedné dni voňajúce po bábätku. (Toto nie je pravidlom. Sú aj takí, a nie jeden, ktorí vôbec nezávidia novej mamičke a radšej si založenie vlastnej rodiny odložia o niekoľko rokov.)

Všimneme si, že radšej voláme tým priateľom, ktorí prechádzajú tým istým, čo my. S nimi sa môžeme rozprávať, pretože máme pocit, že lepšie chápu, prečo naše dieťa nespí, čo by malo jesť, prečo ešte nerozpráva.

Niekedy nám napadne, že by sme mali zoznámiť starého priateľa s novým, ale v skutočnosti sa nám do toho nechce. To sa možno trochu zmení, keď už všetci budú mať rodiny, ale nie nevyhnutne.

Potom prejdeme prvé ťažké roky s deťmi, tie sa stanú škôlkármi, školákmi, vtedy sa možno naskytne medzera, kde sa môžeme vrátiť k starým priateľom – ale rýchlo sa uzavrie. Začnú nás obklopovať ľudia, ktorých deti sa s našimi tak dobre zahrajú, my zase s rodičmi, takže keď plánujeme dovolenku, grilovanie, radšej zavoláme ich, lebo takto sú všetci spokojní. Deti sa hrajú a dospelí si robia, čo chcú. Ideálne.

Veď s nimi sa stretávame viac ako s väčšinou členov našej rodiny. Tie isté veci nás trápia ohľadom detí, prežívame to isté, a navyše na tom istom mieste. To vôbec neznamená, že s novými priateľmi nás spájajú len deti, možno sme sa spočiatku rozprávali len o škôlkárskej jedálni, ale ako sme sa stretávali každý deň, chceli či nechceli, stali sme sa súčasťou života jeden druhého.

Veľmi pomaly sa vracia pocit, ak vôbec, že by bolo dobré opäť vidieť tých priateľov, ktorí nás poznali „predtým“. Tých, ktorí nás videli rásť, videli naše najveselšie a najsmutnejšie chvíle. Pretože niekedy vie chýbať ten, kto sme kedysi boli, a aj ten, kto svedčí o tom, že sme existovali aj pred našimi deťmi. V takomto prípade vie dobre padnúť aj obyčajný telefonát a skutočným dobrým priateľom stačia minúty, aby chytili niť o tom druhom a môžu pokračovať tam, kde prestali.

Ale stáva sa aj to, že po určitom čase prídeme na to, že niekto nám nechýba, komu už len zo slušnosti napíšeme na Vianoce alebo k narodeninám, a ani nás netrápi, ak neodpovie. Existujú priateľstvá, ktorým vyprší záručná doba, a akokoľvek krásne alebo dobré spomienky nás spájajú, už nechceme byť v kontakte. Ba čo viac, môže sa stať, že ak by sme sa s nimi stretli dnes prvýkrát, nikdy by sme neboli priatelia.

Dúfame, že toto je ten zriedkavejší prípad.

Lebo priatelia sú potrební, týmto nikoho určite neprekvapíme. Treba, aby sme si mali s kým podeliť svoje myšlienky okrem rodiny, treba mať koho zavolať, keď máme voľnú hodinku a dali by sme si s ním kávu/pohár vína. Tak ako sme pokojní, keď aj naše deti majú svoju malú spoločnosť, tak aj my musíme mať tých svojich ľudí, s ktorými môžeme byť bezstarostní. Čím viac ich je, tým šťastnejší sme!