Martinské hody

Hus, mladé víno, lampióny – to sú zhruba hlavné veci, ktoré vieme o tomto inak veľmi veselom a krásnom sviatku. Pritom je tu toľko iného, čo môže byť dnes dôležité!

11. november je sviatok svätého Martina. Vždy a aj v minulosti ho mnohí očakávali, každý z iného dôvodu. V dávnych časoch boli v tomto období bežné veľké zábavy a plesy, predtým ako sa začal 40-dňový pôst, ktorý trval až do Vianoc, ľudia si oslavy poriadne užívali. (A pravdepodobne vtedy toľko jedli a pili, že prvých pár pôstnych dní im ani neprišlo obzvlášť ťažkých…)

Ale prečo sa to tak vyvinulo? Kto bol Martin a prečo sa práve vtedy má jesť hus?

Martin, narodený v roku 316 (alebo 317) v Panónii do bohatej rodiny, slúžil ako vojak už vo veku 15 rokov a jeho život sa zmenil v 18 rokoch. Podľa legendy a záznamov bol štedrý, nekonečne milý mladý muž, ktorý bol v tom roku umiestnený vo francúzskom Amiens. Bola krutá zima, mnohí zmrzli alebo zomreli od hladu, najmä z chudobnejších vrstiev. Martin sa snažil podeliť o všetko, čo mal, s núdznymi, ale po čase už ani on nemal čo dať. Keď sa tak počas jednej z najchladnejších nocí stretol so žobrákom, rozpolil svoj plášť a prikryl ho ním. Potom sa vraj vo sne dopočul Božie slovo a o pár rokov neskôr sa dal pokrstiť a bol mimoriadne populárny, a to natoľko, že ho v roku 371 chceli vymenovať za biskupa v Tours, ale pre svoju skromnosť nechcel túto funkciu prijať, preto sa ukryl do husacieho chlieva, ale gáganie ho prezradilo a napokon vymenovanie prijal. Celý jeho život sprevádzali zázraky, bol prvým svätcom, ktorý nezomrel mučeníckou smrťou, ale prežil svoj život vo veľkom uznaní a láske.

Koľko z vyššie uvedeného je pravda a koľko nie, to sa nikdy nedozvieme. Isté je, že prvá písomná zmienka o tomto dni pochádza z 12. storočia. Týmto dňom sa končil roľnícky rok, služobníci dostali svoju mzdu, už sa mohli zabíjať jarné husi a vyrábali sa čerstvé vína.

Podľa ľudovej viery, ak niekto na Martina neje hus, bude v nasledujúcom roku určite hladovať, ale okrem toho sa pomocou husi – presnejšie hrudnej kosti husi – dá predpovedať aj počasie na najbližšie mesiace. Ak je kosť biela, bude snehová, príjemná zima, ak je hnedá, môžeme očakávať len vlhké, chladné počasie.

A nezabúdajme ani na mladé vína, ktoré tiež nie náhodou spájame s týmto dňom, a to nie preto, že by svätý Martin bol taký veľký konzument vína (samozrejme, kto vie…). Do novembra sa končí premena muštu na víno, Martin je vo väčších vinárskych oblastiach aj patrónom mladého vína. V tento deň sa začalo piť víno z nových sudov, ktoré vraj malo aj liečivé účinky.

A prečo chodia deti s lampiónmi, prečo mnohí zapaľujú oheň?

To je tá najkrajšia správa tohto dňa a samotného svätého Martina.

Leto je už dávno preč, dni sú čoraz kratšie, tmavšie, ale Vianoce sú ešte ďaleko. Je ťažké v tomto období vidieť vo všetkom krásu a dobro, hoci najväčšie ponaučenie legendy o svätom Martinovi nie sú husi a vtipné skrývanie sa v chlieviku, ale to, že sa podelil s núdznym o niečo, keď to najviac potreboval. Hľadal to, čo mal on a druhý nemal, a nech už toho bolo akokoľvek málo, dal mu z toho.

Toto je posolstvo lampiónov, svetla. Že máme pocit, že máme dosť tmy, hmly, že by sme sa vrátili do tepla, do svetla, len to nejde, a na Vianoce ešte musíme čakať. Keď zapálime náš lampión, rozsvietime ním nielen náš vlastný, ale aj večer ostatných. Nie tak jednoducho, ako to robí slnko v lete, ale teraz musíme trochu pracovať, pomôcť tomu, kto vidí veci tmavšie ako my. A ak vedľa seba horí veľa takýchto lampiónov, prípadne aj väčší oheň, tak toto množstvo svetla nám aj ostatným dodá silu, a nech už to znie akokoľvek, nájdeme v sebe to svetlo, ktoré bohato vystačí až do sviatkov, keď už bude všetko opäť plné ozdôb a lesku.

Vieme, že toto je trochu iný pohľad na tento deň, a ani vám o takýchto veciach zvyčajne nepíšeme. Ale je to výnimočný sviatok, dúfame, že aj pre vás to tak bude!

A nezabudnite na staré príslovie: „Kto na Martina neje hus, celý rok hladuje, kto na Martina nepije mladé víno, celý rok smädí“ – neriskujte, poriadne sa najedzte a napite!