Čím budeš, keď vyrastieš?

Keď sa narodí bábätko, od prvej chvíle je všetko, čo robí, dokonalé. Dokonca nemusí robiť nič, stačí, že je. A keď začne „robiť“ veci – napríklad zdvíhať ruky, nohy, kývať – už prichádzajú predpovede, čo z neho bude. Silno kope? Určite bude futbalista. Rád hádže loptu tam a späť? Basketbalista, čo iné. Stavia knihy na seba? Malý vedec, budúci veľký profesor. Má dlhé pršteky? Môžeme začať šetriť na klavír.

Každý si pre svoje dieťa predstavuje šťastnú dospelosť a snaží sa ho k tomu viesť čo najlepšie. Ale čo sa považuje za naše najlepšie vedomosti? Stačí, ak chceme len dobro, dá sa tým všetko ospravedlniť? Svet sa neustále a čoraz rýchlejšie mení, je možné, že to, čo dnes považujeme za najlepšie, bude zajtra už zastarané. Samozrejme, preháňame, ale je v tom kus pravdy.

Vtedy – a nie tak dávno, patrí sem aj generácia dnešných rodičov s malými deťmi – bola rovnica jednoduchá: ide sa na vysokú školu a hotovo. Ak niekto chcel „niečo dosiahnuť“, išiel (alebo ho poslali rodičia) na právnickú fakultu, medicínu, ekonomiku. Kto mal rád cudzie jazyky, išiel na filozofickú fakultu. Kto rád filozofoval, tiež. Aby nedošlo k omylu, ani jedno nepovažujeme za lepšie ako druhé, len vtedy existovala schéma, podľa ktorej si každý vyberal. (Vo všeobecnosti.)

Najodvážnejší (tí „zlí študenti“) boli tí, ktorí si trúfli povedať: neviem, čím by som chcel byť, počkám, možno na to skôr či neskôr prídem. Dovtedy buď cestovali do zahraničia, alebo začali pracovať. Mnohí si počas práce uvedomili, čo by chceli robiť neskôr, niektorí ich ticho závideli, iní ich hlboko ľutovali, že zmeškali slávny univerzitný život.

V skutočnosti, tak ako sa od škôlkara neočakáva, že vie, čím bude, keď vyrastie, tak ani od 18-ročného to nie je nevyhnutné. Existujú takí, ktorí od narodenia vedia, že raz budú veterinármi, učiteľmi a nakoniec sa im to aj podarí, ale to je skôr výnimka. Najmä dnes, keď je toľko povolaní, toľko možností na výber, pomaly sa z každého môže stať čokoľvek, aj bez papiera, niekedy aj bez odbornosti.

Tajomstvo by možno spočívalo v tom, že sa oplatí naozaj spoznať naše deti, čo ich zaujíma, v čom sú dobré. Ak máme geniálneho malého majstra, ktorého literatúra alebo matematika nechávajú úplne chladným, nemusíme ho nevyhnutne posielať na krúžky, aby ho prijali na takzvané najlepšie školy. Nie každý musí mať vysokoškolský titul, aby bol úspešný, ba naopak. Vysoká škola je skvelá vec, ale len vtedy, ak ťa to, pre čo tam si, naozaj zaujíma.

Samozrejme, nehovoríme, že by si nemal osvojiť základné znalosti zo všetkých predmetov, ale ak sa sústredíme na to, v čom je dobrý, povzbudzujeme ho a pomáhame mu, potom bude natoľko sebavedomý, že sa uplatní aj v tých oblastiach, v ktorých je možno slabší.

Lebo každý je v niečom dobrý. A čím skôr to v našom dieťati rozpoznáme, tým jednoduchšie to bude pre neho aj pre nás neskôr. A ak sa pomýli, vyberie si zlú školu, povolanie, ktoré pre neho nie je, našou úlohou je stáť pri ňom a uistiť ho, že vždy bude niekto, na koho sa môže obrátiť pre radu, alebo len pre povzbudivé slovo.

Deti nie sú malé ovečky, ktoré treba hnať. Skôr ich sprevádzať, pomáhať, stáť pri nich – ak sa pomýlia, prebrať to, ak spadnú, ukázať, ako sa postaviť. A ak budeme šikovní, našou odmenou bude to najlepšie: keď vyrastú, budú šťastnými, spokojnými dospelými.