Nesuď...

Všetci súdime. Niekto viac, niekto menej, niekto sa k tomu prizná, niekto to popiera aj sám pred sebou. Niekedy máme pravdu, niekedy nie a situáciu si vysvetlíme zle. Niekedy sa dodatočne ospravedlníme, inokedy sa potľapkávame po pleci, že sme zase vedeli lepšie, čo je správne. Podľa nás.

Polož si ruku na srdce: aj ty si už s miernym znechutením pozeral na dieťa, ktoré v obchode hádzalo záchvaty hnevu, a na bezmocného rodiča, ktorý vedľa neho kričal/syčal/prosil. V duchu si si medzitým gratuloval, že si tam šiel bez dieťaťa, ale aj keby tam bolo tvoje vlastné, tak by sa takto určite nesprávalo – však?

Je také ľahké odsúdiť toho, kto robí niečo inak, ako by sme to urobili my. Najmä v dnešnej dobe, keď na rôznych platformách sociálnych médií môžeme takmer anonymne ubližovať tým, ktorých považujeme za lepších, než sme my.

Ale, žiaľ, čo sa týka výchovy detí, mnohokrát nepotrebujeme ani anonymitu. Naopak, pyšne hľadíme na nešťastného rodiča, ktorého dieťa sa práve nespráva tak, ako by nám to vyhovovalo. Aj keď treba dodať, že niekedy máme pravdu my a druhý naozaj niečo robí nemotorne, navyše tak, že tým bezdôvodne obťažuje ostatných. Aj to sa stáva. A stáva sa aj to, že sa zrazu ocitneme na druhej strane a pri vedľajšom stole si šepkajú o nás, prečo sme takí strašní rodičia. A my sa bránime, veď nás ani nepoznajú, ale neuvažujeme nad tým, že deň predtým sme my sami zúrivo prevracali očami pre to isté na inú rodinu.

Zvyčajne nepoznáme okolnosti, ktoré viedli k tomu, že rodič stratil trpezlivosť alebo dieťa začalo v reštaurácii kričať. Nevidíme do života inej rodiny, ani keď ide o našich najlepších priateľov, maximálne môžeme predpokladať veci, ktoré buď sú, alebo nie sú tak.

Koľkokrát sa nám stalo, že sme niečo odmietli a naše dieťa sa kvôli tomu rozrušilo. Tí okolo nás možno nechápali, prečo nekúpime tú úbohú čokoládu, čipsy, stého poníka, za ktorého dieťa prosí, v horšom prípade kričí, veď by to nebolo jednoduchšie? Áno, bolo by. Lenže to množstvo (niekedy naozaj) dobre mieniacich ľudí nevidelo, že možno predtým už niečo podobné dostalo inde. Alebo že predchádzajúci večer malo pokazený žalúdok, a preto nemôže v ten deň jesť sladkosti. Alebo je v treste za inú podobnú akciu. Alebo to jednoducho nechceme kúpiť, pretože sa nedá na všetko povedať áno. Čo je isté: nikomu sa nemusíme ospravedlňovať. Okrem nášho dieťaťa, tomu môžeme vysvetliť, prečo sa čo deje, možno raz, v ďalekej budúcnosti, namiesto záchvatov hnevu začne premýšľať a chápať veci.

Samozrejme, nielen pre takéto veci sa hneváme na iných. Komentujeme mamičku, ktorá je pekná, aj mamičku, ktorá nie je. Jedna sa určite nestará o nič iné okrem seba, a druhá je taká nedbanlivá, jej manžel ju určite už má dosť. Povieme, aké je nevhodné, že niekto kvôli práci prichádza pre dieťa do škôlky, škôlky, školy vždy posledný, a potom aj to, aké je úbohé, keď niekto vždy prichádza prvý, nemá vlastný život, musí sa vešať na svoje nešťastné deti?

To dobré na súdení je, že kým sme zaneprázdnení životom iných, nemusíme premýšľať o vlastných problémoch a chybách. Je pohodlnejšie a upokojujúcejšie zaoberať sa nedokonalosťami iných, s ktorými v skutočnosti nemáme nič spoločné, ako čeliť tomu, čo by sme my sami mali zmeniť a zlepšiť. Aký dobrý pocit je vysvetľovať sebe a iným, prečo sa ich život tak pokazil a prečo sa to nám nikdy nemôže stať – až kým sa to nestane. Ani vtedy neprepadneme panike, ak sa zrazu ocitneme na druhej strane, vtedy môžeme začať nadávať na tých, ktorí „nás ani nepoznajú, a predsa všetko vedia lepšie...“ – a kruh sa uzavrie.

Nie sme svätí a ani nimi nemusíme byť, môžeme mať názor na kohokoľvek. Len nabudúce, ak sa ocitneme v situácii, s ktorou nesúhlasíme alebo ktorá nás hnevá, namiesto prevracania očami sa pokúsme zamyslieť, či nemôžeme pomôcť, hoci len povzbudivým, súcitným úsmevom, a pôjdeme ďalej.