Večerná rutina

Raz sme vám písali o tom, čo si myslíme o rannej rutine priemernej rodiny, prečo máme pocit, že každý deň sa zakaždým potkneme o neviditeľnú prekážku, nech sa akokoľvek snažíme vyčarovať dokonalé ráno. Alebo aspoň znesiteľné. Teraz vám povieme, ako vyzerá večer v priemernej rodine s jedným alebo viacerými malými deťmi – len tu sú prekážky už často celkom dobre viditeľné.

Ešte okolo Vianoc sme videli film, v ktorom bola scéna, kde k rodine prišiel dlho nevidený známy, ktorého deti ešte nikdy predtým nevideli, a ktorý bol taký vtipný a milý, že po večeri všetky deti trvali na tom, aby ich uspával. Nebol plač, nebola hádka, rodičia sa šťastne usmievali, keď sledovali, ako kvázi cudzí človek vedie super nadšené deti hore, aby im povedal večernú rozprávku, a nikto nepovažoval celú situáciu ani trochu za zvláštnu. Naše deti – a mimochodom aj my – by to za zvláštne považovali. Nie preto, že by sme tento program odopierali milému známemu, ale preto, že si nevieme predstaviť, že deti bez slova, s úsmevom, po umytí zubov zamávajú, a potom pokojne odpočívajú vo svojich posteliach až do rána.

Určite existujú rodiny, a aj zopár takých poznáme, kde večer naozaj vyzerá tak, že večera, spoločné kúpanie, deti do postele, večerná rozprávka, zhasnutie svetiel a hotovo – o ôsmej sedia dospelí v obývačke a rozprávajú sa o tom, čo sa komu v ten deň stalo. Tieto rodiny ostatní nekonečne závidia a kedykoľvek sa s nimi rozprávajú, tajne premýšľajú, kde to pokazili, kedy mali niečo urobiť úplne inak, a potom si zozbierajú všetky utešujúce myšlienky, ktoré im len napadnú (obľúbená veta mnohých je „raz ešte budeme plakať za tým, že nás deti tak veľmi potrebujú, o desať rokov už ani nebudú chcieť, aby som im držal ruku pred spaním...“). Je pravda, že za mnohými vecami budeme raz plakať, ale za skrčením sa v malej izbe v tme to určite nie, alebo aspoň nie tak často.

V priemernej rodine večery nebývajú také tiché. Zvyčajne sa vedie menšia hádka o to, čo bude na večeru („žiadne sendviče!“, „žiadne prívarky!“, „MAJME OPÄŤ cestoviny s kyslou smotanou!“), a kým sa na niečom dohodneme, čo nikto nemal na obed a čo sú všetci ochotní jesť, zistíme, že nemáme doma na to ingrediencie. Takže zostane sendvič. Každý týždeň si sľubujeme, že v pondelok pripravíme týždenný plán spoločných večerí, raňajok, ale to sa nie vždy podarí.

Rovnako ako to, že všetky deti sú ochotné bez hádok ísť sa kúpať. Aj u iných sa vtedy čas spomalí, takmer zastaví? Aj iné deti s rozjímaním sedia napriek mnohým žiadostiam s jednou nohou v nohaviciach, ponožkách, ako keby spali bdelí? A keď sa konečne dostaneme cez tento bod, ba čo viac, všetci sa aj okúpali, vrátane kúpeľne, príde na rad umývanie zubov, čo je ďalšia príležitosť, aby sa každý zrútil. (O takých extra programoch, ako je umývanie vlasov, strihanie nechtov, sa teraz ani nechceme baviť, stačí toľko, že niekomu bude trvať roky, kým spracuje traumy, ktoré tu získal.)

Keď sme sa popasovali s umývaním zubov, príde na rad večerná rozprávka. To je mimochodom aj v tých najaktívnejších rodinách zvyčajne pomerne pokojná a mierumilovná záležitosť, časť dňa, za ktorou budeme naozaj plakať, keď už nebude. Ale čo príde potom...

V ideálnom prípade vtedy už buď všetci spia, alebo sa vlezú do postele a v polospánku nám dovolia ich objímať a bozkávať. V menej ideálnom prípade je objímanie a bozkávanie ešte v poriadku, ale potom nás už nepustia a musíme pri nich sedieť, kým nezaspia. Samozrejme, ak sa to stane za pár minút, je to ešte v poriadku, ale často sa to naťahuje a my sa pristihneme, ako aj my zaspávame, alebo premýšľame, koľko vecí sme ešte v ten deň chceli robiť (alebo práve koľko sme nechceli robiť vôbec nič, len sedieť na gauči pred dobrým filmom...).

A keď príde ten okamih, konečne všetci pokojne spia... vtedy sa snažíme vyplaziť sa s pohybmi, ktoré by zahanbili nindžov, vyhýbajúc sa každému škrípajúcemu miestu na podlahe. Vieme, ktorá časť parkety vrzgne, ak na ňu stúpime, a ako presne zavrieť dvere tak, aby nevydali žiadny zvuk.

Ak sa nám to všetko podarilo, tak sme to dokázali. Večer je náš, robíme si, čo chceme – až kým sa odniekiaľ neozve tenký hlások: „musím cikať“, „som hladný“, „som smädný“.

Ale verte mi, alebo nie, aj toto raz prejde. A potom sa ukáže, kto mal pravdu: ten, kto hovorí, že za všetkým budeme plakať, alebo ten, kto hovorí, že sú aj také okamihy, ktoré nám možno nebudú chýbať, keď naše deti vyrastú...

Jedno je však isté: ich pokojne chrápiace malé tváričky, keď sa cítia najbezpečnejšie – bez ohľadu na to, či sme s nimi boli až do zaspávania, alebo nie – budú pre každého neskôr najkrajšou spomienkou.