Malé Vianoce, veľké Vianoce

Svetlá, vône, tradičné a nové spoločné slávnostné programy, pocity, ktoré vyvolávajú – je to najlepšia, najzaujímavejšia časť roka, obdobie očakávania. Na konci ktorého je ten najjasnejší deň, na ktorý sa oplatilo čakať: Vianoce. Ktoré opäť prišli.

Ponáhľame sa, objednávame, čakáme na kuriéra, naháňame kuriéra, hľadáme hotovosť, prebúdzame sa za úsvitu, lebo si spomenieme, že jednému z detí nedošiel darček a netušíme, kde by mohol byť, rovnako ako netušíme, čo budeme jesť na Štedrý večer alebo na druhý deň Vianoc… Toto je len priemerný deň pred 24. decembrom. Kto má šťastie, má len 1-2 takéto dni, kto nie, ten má takýto celý mesiac. A pritom to bolo inak.

Pamätáte sa, aké boli sviatky, keď sme boli deti? Stres sme si nevšimli, samozrejme, len sme cítili akési milé vzrušenie, najmä okolo 22.-23., keď už len jedno alebo dve okienka v adventnom kalendári boli zatvorené.

Vedeli sme, že v dňoch pred Vianocami, alebo aspoň v ten deň, sú už aj naši rodičia doma, varia sa tie jedlá, ktoré nikdy v iný deň roka nejeme, a tie, ktoré sme ako deti ani nechápali, ako sa dajú jesť (huspenina?!).

Pamätáte si na dlhé prechádzky na Štedrý večer, keď ste mohli stretnúť polovicu mesta, lebo zaujímavé bolo, že všetci sa vtedy vybrali s prarodičmi/otcom na prechádzku? Na to vzrušenie, ktoré sme cítili, lebo sme tušili, že nie je náhoda, že musíme chodiť v pekných šatách a overale, doma nás čaká nejaké kúzlo? A cestou domov sme si všímali, kde už svieti v okne vianočný stromček, lebo to bolo dobré znamenie, vtedy tam už bol Ježiško.

Mnohí išli v ten deň pred oslavou na betlehem. Bol to veľký zážitok aj pre tých, ktorí inak celý rok ani raz nevkročili do kostola, ale betlehem by si nikdy za nič nenechali ujsť. Bolo niečo v hudbe, v textoch nahratých pred 30 rokmi, čo dokázalo dojať aj celkom malé dieťa – a samozrejme, každé malé dievčatko závidelo tomu šťastnému väčšiemu dievčatku, ktoré si v tom roku mohlo zahrať Máriu. Alebo hlavného anjela. To boli skutočné snové roly.

Pamätáte si, keď ste sa vrátili z prechádzky/kina/kostola, a zázračne tam už bola celá rodina, všetci v slávnostnom oblečení, už nestresovali z večere, ale nejako naozaj uvoľnene čakali na deti? Aspoň tak sa to deťom zdalo. V zákulisí sa určite niekto v zadnej izbe ešte zadýchane balil, ale to sme nevideli. My sme len videli, ako ocko zrazu zmizne „pozrieť, či je všetko v poriadku v obývačke“, ktorej dvere inak zatváral len raz do roka, na Vianoce. Potom sme vedeli, že ak budeme veľmi pozorne počúvať, budeme počuť ten zvuk, na ktorý sme čakali celý deň (nie, nemyslíme na padajúci stromček, hoci aj taký bol, vtedy vraj „anjeli doňho narazili…“), zvuk zvončekov a hudbu (v 8 a pol z desiatich domov „Mennyből az angyalt“, však).

A potom sme prvýkrát uvideli vianočný stromček, darčeky. Na ktoré sme tak dlho túžili, a nie, nemyslíme len na balíčky, ale na atmosféru, ktorá nás tam obklopovala. Boli tam všetci, ktorých sme veľmi milovali, všetci mali dobrú náladu (okrem jedného-dvoch malých detí, ktoré nedostali, čo si priali), všetci sa smiali aj s tými príbuznými, s ktorými inak väčšinu roka ani neprehovorili. Takže všetko bolo v najlepšom poriadku.

Prečo sme to rozprávali? Pretože naši rodičia, prarodičia pravdepodobne nie vždy prežívali tento deň takto, pravdepodobne sa naozaj obávali, či sa podarí rybacia polievka, či sa stromček prevráti, či má každý všetky darčeky, či príde aj druhý bratranec večer, alebo až na konci oslavy – a mohli by sme pokračovať, to boli možno menšie problémy. Ale nám, deťom, sa to vtedy nezdalo. Lebo my sme len hľadali kúzlo, a len to sme videli, lebo nám to ukázali. A presne preto sa teraz tak snažíme, preto sa tak obávame, lebo chceme dať svojim deťom to, čo sme dostali od našich rodičov. Bezstarostné, skutočné Vianoce, na ktoré si vždy budú pamätať ako na tie najkrajšie dni.

Dúfame, že aj vám sa to podarí, rovnako ako všetko ostatné, čo ste si naplánovali, čo si prajete! Prajeme vám veľmi šťastné Vianoce, príjemný oddych a veľa, veľa veselých spoločných chvíľ s tými, ktorí sú pre vás najdôležitejší!